Predposledná bitva o život
26. januára 2011

Tak dnes v noci vyrážam na vlak. V priebehu dňa sa príde rozlúčiť sestra. Odchádzam a buď sa nevrátim vobec, alebo sa vráti niekto úplne iný. Som nervózna a zároveň sa moc teším. Maminka ma odprevadí na vlak. Beriem sebou aj tento zápisník.


27. januára 2011 - Prvý deň

Nástup a príjem prebehol prekvapivo rýchlo a bez problémov, ktoré sa objavovali v Brne. Som na urologickom oddelení Fakultnej nemocnice Motol v Prahe, sedím na posteli a mám za sebou pitnú tortúru preháňadlom, celkove 4 litre za 4 hodiny. Bolo mimoriadne odporné a nebol problém dobehnúť na záchod, ale premocť odpor k chuti, ktorá najskor pripomínala zo všetkého asi osladenú moč a nepozvracať sa pri tom. Som hladná a vyčerpaná, usínam.


28. januára 2011 - Druhý deň

Som vyspatá a naľavo odo mňa leží približne 45 ročná pani, napravo 26 ročná. Veci mám v skrini, do ktorej sa prekvapivo vošiel aj kufor. Pomocný personál sú ukrajinci, vcelku drzá chasa. Doktorky sú drobné a mladučké a doktori hromotĺci vo veku 35 až 60 rokov. Sestričky sú češky a slovenky a všetky sa chovajú príjemne a sú úslužné, je to neporovnateľné s Martinskými sestričkami. Hovoria mi pani V. Dneska žiadne jedlo ani pitie. Najskor kúpeľ a potom anjeliček, kompresívne pančuchy, tabletka, injekcia. Som na poradí hneď prvá. Odvážajú ma aj s posteľou na operačný sál, kde mi ešte nasadia čiapku. Preliezla som si na rozkladaciu kozu. Všade okolo mňa sa motá veľa doktorov, skúsila som ich spočítať - približne 15 a zatiaľ čo mi napichujú kanylu do ruky a pripájajú na telo meracie prístroje, usmieva sa na mňa mladučká anesteziologička, také dievčatko pehaté, ukľudňujúco sa prihovára a drží mi na tvári kyslík. Potom už do kanyly len napustili poriadny "koktejl" a mne zmizol svet asi do 4 sekúnd.

Po siedmych hodinách ma preberá ukrutná bolesť v panvi a cítim medzi nohami nejakú asi sádrovú prekážku, ktorá mi drží roztiahnuté nohy. Ach bože ta bolesť je hrozná. Doktori si navzájom utierajú spokojne čelá a preniesli ma na posteľ. Aj keď si počínali šetrne, neubránila som sa bolestivému stonu z otrasu. Z posledných síl som sa spýtala, či sa operácia podarila. S úsmevom prikyvujú: Ano, nebojte se, všechno dopadlo výborně. Vypočula som si slastne ten verdikt a zase som stratila vedomie.

Prebrala som sa až večer na izbe. Na tvári kyslík, v ruke infúzie a z rozkroku dve hadice. Jedna odvádza drén a druhá je kateter. Snažím sa nevnímať tú šialenú bolesť, ktorá mi až vyráža dych. Akoby sestrička čítala moje myšlienky, zjaví sa vo dverách s injekciou v ruke a vyslobodzuje ma z bolesti. Moc okolie nevnímam, ale uvedomujem si, že som na povodnej izbe. Prichádza milosrdný spánok.


29. januára 2011 - Tretí deň

Obe spolupacientky na izbe sú nové a tie povodné sú preč. Zase útočí bolesť, ktorá nedovolí sústrediť sa na čokoľvek iné a hrozne vyčerpáva. Celý deň je mi strašne zle, bolesť je pulzujúca a pri každom pulze mi ide roztrhnúť srdce. Striedavo strácam vedomie a zase k sebe prichádzam. Iba ako cez mliečne sklo vnímam mladú sestričku, ktorá sa motá okolo mňa. Kontroluje infúzie, reguluje kyslík, hladí ma po ruke a prihovára sa mi. Až po chvíli začínam vnímať slová: Prosím zkuste udržet otevřené oči, nesmíte usnout. Neustále meria tlak a so zúfalým tónom v hlase oznamuje komusi vzdialenejšiemu: Pořád má hrozně nízký tlak. Až materským gestom mi otiera obličaj mokrým uterákom a núti ma udržať otvorené oči. Viečka ma nepočúvajú, ale snažím sa, keď ma zaplavuje ďalšia vlna bolesti. Ešte márne zalapám po dychu. Prebrala som sa po hodnom čase celkom dezorientovaná. Stále nado mnou stojí sestrička. Je pekná, nechápavo si ju prezerám. Spokojne sa usmiala a povedala viac sebe ako mne: Už je dobře, ale bylo to těsně. Kdyby něco, zazvoňte na mě. A rýchlo odišla z izby. Lačno hltám kyslík a usínam vyčerpaná.


30. januára 2011 - Štvrtý deň

Dneska sú bolesti znesitelnejšie. Mám zakrvavenú posteľ, anjelička a som stále slabá, ale už možem jesť. Večer ma navštívil Lukáš aj Magduška. Dostala som plyšáky, darčeky, knižku, jedlo a pitie. Kyslík na tvári už nemám. Odjedám len veľmi malé sústa. Stále som na injekciách od bolesti, ale už nemám infúzie. Magduška je príjemná, hladká ma a gratuluje mi. Rozprávame sa o všetkom možnom aj nemožnom. Lukáš sa zdržal kratšie. Sestričky ma umývajú na posteli.


31. januára 2011 - Piaty deň

Po vizite mi odstraňujú zakrvavené obvazy a ja pod nimi objavujem, že to čo tak ukrutne tlačilo, nebola sádra ale až po okraj zarazený dilatátor v panve. Vytiahli aj ten. Dokážem sa postaviť na nohy a urobiť prvé kroky ale v sede sa od bolesti stále neudržím. Už jem normálne porcie jedla. Spoločnosť mi robia nové pacientky. Vychádzame spolu dobre, pijem veľa tekutín. Dnes od obeda začínam dilatovať. Tečie veľa krvi a moc to bolí. Do žily dostávam 3x denne Algifen a ešte niečo, čo páli ako čert, ale tlmí bolesti natoľko, že do večera zvládnem tri dilatácie.


1. februára 2011 - Šiesty deň

Už sa sama zvládnem umyť a dilatovať chodím na extra izbu. Odo dneška zvládam 6 dilatácií. Odstránili mi hadičku s drénom. Tie procedúry sú bolestivé a tečú mi slzy, stonám, krútim sa, ale dokážem už dilatovať sama.


2. februára 2011 - Siedmy deň

Po odstránení kanyly mi už zostáva našťastie len kateter a Algifen dostávam v kvapkách. Dokážem sedieť 5 minút. Na iné veci než dilatácie a následné sprchy nemám síl, takže som rada keď ležím. Prekliate bolesti, prekliate krvácanie, no doktori po prehliadke konštatujú že sa hojím dobre a krvácať budem ešte dlho. Chodia mi gratulačné SMS od priateľov a sú úprimné


3. februára 2011 - Osmy deň

Konečne je preč aj kateter a na izbe sa zase striedajú pacientky. Obe majú rakovinu, metastázy, bolesti, vypadané vlasy, strhané obličaje a všetky tie sprievodné javy, tejto krutej choroby. Aj keď máme všetky tri veľké bolesti, krátime si čas rozprávaním o všetkom možnom.


4. februára 2011 - Deviaty deň

Zase ma navštívila Magduška, doniesla nové nápoje a dobrú náladu. Je to moj anielik. Dneska ma dokonca prišla navštíviť aj Anička, ale musela hneď do školy a ja som bola v tom čase akurát na procedúre tak sme sa minuli :( Po vizite mi doktor oznámil, že zajtra možem ísť domov aj keď sa ešte neudržím v sede dlhšie ako 10 minút. Oznámila som to švagrovi a dohodla s ním odvoz na pozajtra.


5. februára 2011 - Desiaty deň

Trúfla som si ísť na prechádzku pred budovu nemocnice. Konečne som si pri tej príležitosti dopriala naozajstnú kávu. Bože to bola dobrota. Švagor už je v Čechách, ale pre mňa dorazí až zajtra ráno. Dnes prepustili domov susedku po mojej pravici. Bola šťastná že ide domov, ale všetky (včetne nej samotnej) sme vedeli, že ide domov zomrieť. Nedokázala som sa udržať a rozplakala som sa. Bola zničená, ale aj tak bolo vidieť pár krásnych nevinných očí. Oči, ktoré už neprosili o život iba o menej bolesti. Aj teraz mi tečú slzy ako hrachy. Chudinka. Bola taká krehká a bezbranná. Vedela moc dobre že pre ňu všetko končí a aj tak sa usmievala a tie jasné bledomodré oči v strhanom popolavom obličaji nemo hovorili: Sbohem!


6. februára 2011 - Jedenásty deň

Hneď ráno dorazil švagor a ja som stihla aspoň jednu dilatáciu. Potom som sa so všetkými rozlúčila, švagor mi pomohol do auta, uložil ma na zadné sedadlá vystlané dekami ako posteľ a vyrazili sme na 6 hodinovú cestu domov. Sestričky ma na cestu vybavili plienkovými nohavičkami a nakŕmili Algifenom a ja po návrate začínam žiť.