|
príbeh?...realita? zamysli sa
Je piatok poobede a ty sa autom vraciaš domov. Ladíš rádio. Správy
hovoria
o nejakej bezvýznamnej veci : v nejakej ďalekej dedine zomreli traja
ľudia
na nejakú neznámu chrípku, o ktorej nikto nikdy nepočul. Nevenuješ
tejto
správe veľa pozornosti
V pondelok, keď sa zobudíš, počuješ, že mŕtvi už nie sú len
traja, ale 30
tisíc ľudí už zomrelo vo vzdialených krajoch Indie. Kontrolný
medicínsky úrad Spojených štátov vysiela ľudí, aby to tam skontrolovali
V utorok sa to stáva najdôležitejšia správa prvých strán
všetkých novín
pretože sa to už netýka iba Indie, ale aj Pakistanu, Iránu a
Afganistanu.
Správa vychádza vo všetkých denníkoch. Volajú ju „tajomná
chrípka“ a všetci
sa pýtajú : „Ako ju dostaneme pod kontrolu?“
V Európe nastáva panika a hranice sa zatvárajú. Vo večerných
správach
počuješ správy z Francúzska, kde redaktorka hovorí o jednom mŕtvom
mužovi,
ktorý zomrel v nemocnici na tajomnú chrípku.
Správy hovoria, že keď máš tento vírus, týždeň si ani
neuvedomíš, že ho
máš. Potom máš štyri dni hrozné bolesti a potom zomrieš
Aj Veľká Británia zatvára hranice, ale je neskoro. Na druhý deň
prezident
Spojených štátov zatvára hranice, aby sa vyhli nákaze, až kým
nebude nájdený liek...
Nasledujúci deň sa ľudia zhromaždia v kostoloch, aby sa modlili za
liek
keď niekto vstúpi a hovorí : „Zapnite rádio a počúvajte
správy!“ Dve ženy
zomreli v New Yorku. Zdá sa, že chrípka zasiahla celý svet.
Vedci pokračujú v hľadaní protilátky, ale zdá sa, že nič
nezaberá. Čoskoro
príde dlho očakávaná správa : Bol rozlúštený kód DNA vírusu.
Môže sa
vyrobiť protilátka. Je však potrebná krv niekoho, kto nebol
nakazený.
A hneď sa šíri výzva, aby všetci utekali do najbližšej nemocnice
a dali si
urobiť krvné testy. Z vlastnej vôle tam ideš s celou rodinou, spolu
so
susedmi, a pýtaš sa : „Čo sa stane? Toto bude koniec sveta?...“
V nemocnici, po testoch, vyjde jeden lekár a vyvoláva jedno meno.
Najmenší
z tvojich detí je blízko pri tebe, ťahá ťa za kabát a hovorí :
„Ocko! To je
moje meno!“ Skôr ako sa spamätáš, vezmú ti tvojho syna a ty
kričíš :
„POČKAJTE!“ A oni odvetia : „Všetko bude dobré, jeho krv je
čistá, jeho krv
je čistá. Veríme, že má správnu krvnú skupinu.“
O päť minút lekári vyjdú von, smejú sa a kričia. Je to po prvý
raz po
týždni, čo vidíš niekoho smiať sa. Najstarší lekár sa
priblíži k tebe a
hovorí : Ďakujeme, pane, krv vášho syna je čistá, môžeme
vyrobiť
protilátku...“
Správa sa šíri všetkými smermi, ľudia plačú a kričia od
radosti.
Vtedy znova k tebe i tvojej manželke príde lekár a hovorí :
„Môžeme s vami
chvíľu hovoriť?... Ide o to, že sme nevedeli, že darca bude
dieťa.
Potrebujeme, aby ste podpísali papiere na darovanie krvi. Zatiaľ čo
čítaš
papiere, uvedomíš si, že nie je špecifikované množstvo krvi, a
pýtaš sa :
„Koľko krvi?...“
Lekárov úsmev zmizne a on odpovie : „Nevedeli sme, že to bude
dieťa. Neboli
sme na to pripravení. Potrebujeme použiť všetku krv!...“
Neveríš tomu a snažíš sa oponovať : „Ale... Ale...“ Lekár
pokračuje
a nalieha : „Nerozumiete, hovoríme o lieku pre celý svet! Prosím
vás,
podpíšte, potrebujeme všetku krv. Pýtaš sa : „Ale nemôžete
spraviť
transfúziu?“ A odpoveď : „Ak nájdeme ďalšiu čistú krv,
urobíme to...
Podpíšete? Prosím!
Podpíšte!!!...!
V tichosti, bez toho, aby si si cítil prsty na ruke, ktorá zoviera
pero,
PODPISUJEŠ. Pýtajú sa ťa : „Chcete vidieť vášho syna?“
Kráčaš do sály prvej pomoci, kde sedí tvoj syn a pýta sa ťa :
„Ocko! Mamka!
Čo sa deje?“ Berieš jeho ruku do svojej a hovoríš mu : „Synček,
tvoja matka
a ja ťa veľmi veľmi ľúbime, ľúbime ťa a nikdy nedovolíme, aby
sa ti stalo
niečo, čo nie je nevyhnutné. Rozumieš tomu?“ A keď sa lekár
vráti, hovorí :
„Je mi ľúto, ale musíme začať, ľudia na celom svete
zomierajú...“
Odišiel by si? Mohol by si sa otočiť a nechať tvojho syna tam,
zatiaľ čo on
ti hovorí : „Ocko? Mamka? Prečo ma nechávate samého?“
Týždeň na to, zatiaľ čo pochovávaš tvojho syna, jeden je doma a
spí, ďalší
neprišli, lebo sa chceli ísť radšej prejsť alebo sa pozrieť na
futbalový
zápas, ďalší prídu na pohreb s falošným úsmevom a tvária sa,
že ich to
naozaj zaujíma. Chcel by si všetko zastaviť a kričať : „Môj syn
zomrel
kvôli vám!!! Zaujíma vás to vôbec?...“
Často je to presne to, čo Boh chce povedať nám : „Môj syn zomrel
pre vás
a vy nedokážete pochopiť, ako vás milujem?“
Je zvláštne vidieť, ako ľahko ľudia odmietajú Boha a potom sa
pýtajú, prečo
svet je na tom čoraz horšie.
Je zvláštne vidieť, ako veríme všetkému, čo píšu noviny, ale
neustále
pochybujeme o tom, čo hovorí Bibli a.
Je zvláštne, ako sa deň čo deň namáhame, aby sme mali čo
najväčší majetok
na zemi, a nevenujeme ani minútu tomu, aby sme si nahromadili poklady
v nebi.
Je zvláštne, keď niekto hovorí : „Verím v Boha“, ale svojimi
skutkami
dokazuje, že má iné úmysly.
Je zvláštne, ako posielame tisíce „žartov“ mailom, ktoré sa
hneď rozšíria
ako oheň... ale keď pošleme mailom niečo, čo sa týka Boha, ľudia
si dvakrát
rozmyslia, či o tom budú hovoriť iným.
Je zvláštne, ako kruté, vulgárne a obscénne scény sa slobodne
pohybujú vo
virtuálnom priestore, zatiaľ čo rozhovor o Ježišovi je v školách
a na
pracoviskách ututlaný.
Je to zvláštne, však?
Oveľa však oveľa zvláštnejšie vidieť kresťana, ktorý je taký
horlivý
v nedeľu, ale neviditeľný po celý zvyšok týždňa.
Je zvláštne, že keď dočítaš túto správu, necítiš potrebu
poslať ju mnohým
z tých, ktorých máš v zozname na tvojom maili; jednoducho preto,
lebo si
nie si istý/á, v čo veria alebo čo si o tebe pomyslia.
Je zvláštne, že sa viac staráme o to, čo si pomyslia ľudia, ako o
to, čo si
BOH myslí o nás.
|
)
